Nedávna diskusia o akademickej etike pomaly ustáva bez viditeľného výsledku. Riziko návratu do stavu pred odhalením podvodu je vysoké. Situácia bude možno ešte horšia ako predtým, lebo budúci aktéri môžu rátať s tým, že ani po prípadnom odhalení neponesú následky. Správanie protirečiace akademickej etike zasiahlo aj najvyššie sféry akademickej obce: plagiátor je dekan, iný bol prorektor. Vedecká rada najväčšej a najstaršej slovenskej univerzity dokonca odporučila plagiátora za profesora. Samoregulačné mechanizmy akademických inštitúcií – vysokých škôl a výskumných ústavov – očividne zlyhávajú.
Ak nechceme, aby deštrukčný proces pokračoval, vytvorme externý mechanizmus, ktorý sa bude venovať problémom akademickej etiky a žiadať nápravu. Zriaďme inštitút ombudsmana pre akademickú etiku! Existuje v zahraničí (napríklad v Rakúsku, Maďarsku a Litve) a je oprávnený prijímať a vyšetrovať sťažnosti na porušenie akademickej etiky. Zaoberá sa všetkými formami:
- pochybnosti o priebehu prijímacích skúšok či pri prijímaní zamestnancov,
- hrubé správanie sa k študentom a bossing,
- neuznávanie kreditov získaných počas štúdia a stáží na iných vysokých školách,
- pripisovanie nadriadených medzi autorov publikácií,
- zneužívanie doktorandov ako lacných či bezplatných pracovných síl,
- nekalé praktiky pri prideľovaní grantov a rozdeľovaní príjmov a dotácií,
- cielené spomaľovanie kariérneho postupu „nepohodlných“ jednotlivcov,
- problémy pri uznávaní odbornej kvalifikácie,
- deformovanie akademického života s vedomím či prostredníctvom akademických senátov,
- plagiátorstvo či spolupráca s agentúrami, ktoré ponúkajú vytváranie podvodníckych prác,
- publikovanie v pochybných vydavateľstvách a v zborníkoch fiktívnych konferencií,
- atď.
Ombudsman môže vo zvlášť závažných prípadoch pravidelného porušovanie akademickej etiky navrhnúť akreditačnej agentúre neudelenie či odobratie akreditácie študijného programu. Je to dôležité aj preto, lebo súčasnými kritériami rozhodovania akreditačnej komisie sú iba odborné znalosti pracovníkov. Cieľom akreditácie nie je – a ani nemôže byť – riešenie etických problémov bežnej prevádzky. Končiaca Akreditačná komisia však prehrešky voči akademickej etike úplne ignorovala. Zdá sa, že ani vznikajúca Akreditačná agentúra ich nepovažuje za prioritu.
Vzhľadom na rozsah a hlboké zakorenenie morálnych pokleskov v slovenskej akademickej sfére potrebujeme subjekt, ktorý sa bude problematike systematicky venovať. Ombudsman ako ochranca práv členov akademickej obce síce nemá trestnoprávne postavenie, ale môže aktivovať konanie organizácií, ktoré ju majú. Už to by bol veľký pokrok oproti súčasnému stavu. Tí, ktorí sa cítia súčasným stavom poškodení, budú vedieť, že existuje niekto, kto sa im bude venovať.
Poslaním ombudsmana nebude len vyšetrovanie a postih, ale aj vytváranie štandardov morálneho správania, kritérií hodnotenia a vzdelávanie záujemcov o implementovanie etických praktík. O skutočnej zmene budeme môcť hovoriť až vtedy, keď sa akademická etika stane neoddeliteľnou súčasťou vysokoškolského života a jej porušenie vyvolá masívne odsúdenie akademickou obcou.